Neprítomnosť zázraku nás vyčepráva

Dielo Juraja Poliaka bolo súčasťou medzinárodnej scénografickej výstavy Pražské Qudriennale 2019.

Neprítomnosť zázraku nás vyčerpáva – kurátorský text

V roku 2017 sa štyri špičkové nezávislé zoskupenia (DebrisCompany, Divadlo Pôtoň, Med a prach a Daubnerová) stretli v malej stredoslovenskej obci Bátovce a vytvorili spoločný projekt Miracles (Zázraky). Niekoľkohodinová site specific produkcia v otvorenej krajine je v súčasnom slovenskom divadelnom kontexte jedinečná rozsahom aj originalitou.

V diele cituje scénograf Juraj Poliak niektoré motívy rozsiahleho vystúpenia a pokúša sa zachytiť a sprostredkovať esenciu projektu, estetický a možno aj politický význam onoho jedinečného gesta.
Téma expresívneho vymedzenia osobnej a tvorivej slobody sa v našom kontexte často spája s útekom z centra, z urbánneho priestoru s jeho permanentnou produkciou devalvovaných obrazov do krajiny, rurálneho prostredia, na kultúrnu a geografickú perifériu. Príkladom môže byť akčné umenie 60. až 80. rokov, keď išlo doslova o protest skupiny nezávislých výtvarníkov proti oficiálnym štruktúram komunistického režimu (Peter Bartoš, Július Koller, Vladimír Popovič, Jana Želibská, Milan Adamčiak, Róbert Cyprich, Michal Kern a iní).
Étos tohto protestu vytvára špecifickú estetiku, originálnu konceptuálnu pozíciu umelcov a chápania umeleckého diela. Podobne ako u svojich predchodcov z oblasti akčného umenia je táto pozícia v kontexte slovenskej divadelnej kultúry programovo menšinová. Projekt Miracles opúšťa prostredie kultúrnych metropol a práve v tomto geste vzniká esenciálne prepojenie na kľúčovú tému slovenskej spoločnosti v 20. storočí: rozhranie, hranica, pomer, vzťah a konflikt kontrastných polôh – mesta a prírody, tradície a moderny, globálnej civilizácie a lokálnej kultúry... v rámci ktorých sa odohráva dráma individuálnej slobody. Politickej i umeleckej.

V kontexte súčasného sveta nie je táto téma žiadnou lokálnou záležitosťou. Vyčerpaní z neprítomnosti zázraku v našom civilizovanom svete vstupujú performeri, výtvarníci, herci, tanečníci do nočnej krajiny vzdialenej od umeleckých a priemyselných centier, aby ňou putovali a blúdili. Pôvodným zámerom projektu Miracles bolo vyvádzanie diváka preč z mesta, pozvánka do paralelnej reality, v ktorej sú zázraky možné. Miklós Forgács, kurátor festivalu Divadelná Nitra 2017, na ktorom sa projekt predstavil v originálnom prostredí okolia Bátoviec, ho charakterizoval lapidárne: „Rituál ako šport. Vízia ako agroturizmus. Zázrak ako miestna história.“

V projekte sa pomenováva podstatné: ak hľadáme zázrak, musíme hľadať hranicu, v ktorej sa dotýkajú dva svety. Potrebujeme zažiť v jedinom okamihu jasnozrivosti posvätné a banálne, vysoké aj nízke. Zázrakom je, keď si môžeme uvedomiť, že medzi nimi žiadna hranica neexistuje.“

Vyčerpaní neprítomnosťou zázraku hľadáme rozhranie dvoch svetov, možnosť prechodu do inej dimenzie, duchovnej transformácie, hľadáme hranicu, ktorá by nebola pomyselnou čiarou, ale udalosťou a zážitkom.

Ak chceme zažiť kontrast, z ktorého vychádzala hlavná myšlienka projektu Miracles, potrebujeme uprostred presily umeleckých obrazov vstúpiť do ticha nočnej krajiny. Ak aj tam nezažijeme zázrak, môžeme si v nej na okamih odpočinúť. Veď neprítomnosť zázraku – ako tvrdia tvorcovia projektu Miracles – nás vyčerpáva viac, ako čokoľvek iné.

Ak má krajina svoj genius loci, musí existovať aj spôsob, ako objaviť jeho reprezentáciu, pomocou ktorej je možné sprostredkovať jej esenciu. V našom prípade je touto reprezentáciou forma a podoba akéhosi amorfného stanu. Nie však ako jeho nepriame, metaforické alebo metonymické pomenovanie. Samotný „stan“ je takmer doslovne „tou krajinou“. Jeho tvar, objem, matéria je výsledkom pokusov vniknúť do krajiny, do jej hĺbky, definovať jej súradnice v geometrickej abstrakcií, aby ju bolo možné uchopiť a preniesť.
Tento „stan“ bol pôvodne jamou, ktorú scénograf Juraj Poliak nechal vykopať priamo v Bátovciach, na mieste, kde sa odohrala inscenácia Miracles. Vystavený objekt je odliatkom vykopanej jamy. Je pozitívnym odtlačkom pôvodného „negatívu“. Jeho výška bola pôvodne hĺbkou.

Juraj Poliak prenáša scénografický a emocionálny pôdorys projektu Miracles. Projekt Miracles bol intervenciou umeleckými obrazmi – konceptuálnymi a performatívnymi – v otvorenej nočnej krajine. A tiež v sebe nesie konceptuálny aj performatívny rozmer.

Stan rozložený v krajine predstavuje sám o sebe konflikt. Je to manifestácia nesúhlasu, anexia verejného priestoru za účelom individuálnej revolty. Stan v meste vnímame ako stav nepohodlného provizória, núdze, funguje ako symbol straty domova, úteku. Nereprezentuje len témy globálnych spoločensko-politických pohybov, ako ich poznáme z masmédií, ale aj drámu jednotlivých osudov stratených a hľadajúcich ľudských bytostí. Tvorivý konflikt, protest, expresívne vymedzenie priestoru osobnej a tvorivej umeleckej slobody bolo aj najpôvodnejším zmyslom projektu Miracles. Jeho tvorcovia však dbali na to, aby ich dielo bolo esenciálne divadelné. Pátos protestného činu gesta sa tu skrýva pod hrou inverzných významov a detsky priehľadných jarmočných atrakcií.

Pri pohľade zvonka funguje objekt ako interiérová plastika, jeho vnútro v sebe obsahuje paradox – je vlastne exteriérom. Zvonka pôsobí ako úbohé provizórium pre ľudí v núdzi, bez domova, bez identity, trpiacich a vylúčených, zvnútra je priestorom intimity, bezpečia, duchovnej zakotvenosti, fantázie, akejsi blahodarnej „temnej noci“, kde človek relaxuje, halucinuje, uniká pred svetom chaosu a neustálej bezcieľnej činnosti.
Vnútro objektu je priestorom na meditáciu. Je akousi platónskou jaskyňou, ktorá obsahuje skryté tajomstvo: rekurzívnu podobu svojho vonkajšku. A vo vnútri „stanu“ je opäť „stan“. Čo sa v ňom skrýva však zistíme jedine vtedy, ak z jaskyne – stanu vyjdeme opäť von. A pri pohľade zvonka vidíme, že vo vnútri je všetko inak. Jednoduchý jarmočný trik tu naberá význam. Nie je možné byť zároveň vonku aj vo vnútri, nemožno zažívať tajomstvo ako tajomstvo a zároveň poznať jeho obsah. Tento základný existenciálny diskomfort je nám všetkým známy. Možeme však toto nepohodlie prijať. Putovať. Riskovať. Hľadať v nekonečnej slučke.
Dielo Juraja Poliaka nie je replikou scénického priestoru projektu Miracles. Nepredstavuje priestor pre divadelnú akciu bez prítomnosti živých hercov. Predstavuje priestorovú propozíciu určenú priamo divákom – návštevníkom, ktorí sa v nej dostávajú do kože hercov. Dielo navádza návštevníka na prežívanie a meditovanie vo viacerých dimenziách a ich vzájomných rozhraniach – exteriér a interiér, domov a putovanie, provizórium a tradícia, veľká európska kultúra a jej lokálne napodobeniny, prítomnosť v dave a samota...
Dielo Juraja Poliaka je miestom odpočinku pre všetkých nomádov. Je jarmočnou búdou, príbytkom potulných hercov, kočujúcich cirkusantov stratených v nočnej krajine ďaleko od súčasného globálneho veľtrhu obrazov a významov. Je miestom krátkeho oddychu pre tých, ktorí sú vyčerpaní neprítomnosťou zázraku vo svete preplnenom vizuálnym smogom, je miestom stíšenia a meditácie vo svete neustálej komunikácie a výmeny kultúrnych obsahov. Nejde tu o izoláciu, ale o nové formy otvorenosti – neznámemu a nečakanému – zázraku, náhode, stretnutiu, dialógu, kolízii, sláve aj marginalizácii.
Rastislav Ballek, kurátor

Autor diela: Juraj Poliak
Architektonické riešenie: Chybik + Kristof - architects and urban designers
Realizátor: Divadelný ústav, Bratislava
Výroba a inštalácia: Destin, a.s.
Zvukový dizajn: Jozef Vlk
Video: Milo Fabian s použitím archívu Divadla Pôtoň
Kurátor: Rastislav Ballek

Dielo je inštalované v rámci projektu Centrum umenia a kreativity, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.